Väčšina liekov používaných na liečbu Parkinsonovej choroby môže pomôcť pacientom zvládať väčšinu príznakov, ale nezastaví postup choroby.
Pretože každý pacient reaguje na liečbu inak, lekári a pacienti musia úzko spolupracovať, aby spoločne našli prijateľnú rovnováhu medzi priaznivými a vedľajšími účinkami lieku. Výber lieku je individuálny, s prihliadnutím na závažnosť príznakov, vek a prítomnosť ďalších ochorení.
Počiatočné štádium
Základným a najúčinnejším liekom v liečbe Parkinsononej choroby je levodopa, ktorý sa v mozgu premieňa na dopamín. Levodopa sa využíva už od roku 1970 a doposiaľ sa považuje za najúčinnejšie antiparkinsonikum. Na základe súčasných poznatkov o Parkinsonovej chorobe je trend posunúť podávanie levodopy do neskorších štádií ochorenia. Zároveň je snaha udržiavať stabilnejšiu úroveň pôsobenia levodopy.
Levodopa má veľmi krátky čas účinnosti v mozgu a rýchlo sa z neho odbúrava. Hľadajú sa viaceré cesty, ako dosiahnúť stabilnejšie a vyrovnanejšie pôsobenie liekov v príslušných častiach mozgu.
Jednou cestou je podávanie agonistov dopamínových receptorov, ktoré sa vylučujú pomalšie ako levodopa. Lieky z tejto skupiny zreteľne znižujú výskyt motorických komplikácií. Pacienti môžu byť liečení Dopamínovými agonistami bez pridania levodopy niekoľko rokov. Pri podávaní spolu s levodopou v pokročilom štádiu PCH znižujú dávku levodopy, predlžujú „on“ fázu a skracujú „off“ fázu. Preto sa ich podávanie uprednostňuje pred podávaním levodopy, najmä u mladších pacientov.
Druhou cestou je spomalenie odbúravania levodopy. Uplatnenie našli látky, ktoré znižujú účinnosť enzýmov, odburávajúcich levodopu v mozgu.
Je veľmi dôležité správne zvoliť taktiku medikamentóznej liečby u pacienta podľa príznakov ochorenia, veku pacienta a iných pridružených ťažkostí.
Pokročilé štádium
Levodopa sa vstrebáva v tenkom čreve a väčšinou sa podáva vo forme tabliet. V pokročilých štádiách Parkinsonovej choroby liečba tabletkami môže strácať svoju účinnosť. U pacientov dochádza k výraznému kolísaniu hladín levodopy v krvi, k čomu prispieva aj nerovnomerné vyprázdňovanie žalúdka. Pacienti sa dostávajú do tzv. fluktuácií – stavov zmeny pohyblivosti, pričom dochádza ku striedaniu stavov stuhnutia (rigidita) a nekontrolovaných pohybov (dyskinéz). Výrazné výkyvy hladín levodopy v krvi ovplyvňujú aj psychický stav pacienta.
V takýchto prípadoch je teda vhodné zvoliť kontinuálne podávanie infúzie levodopy priamo do tenkého čreva, pričom správnym nastavením hodinovej dávky dokážeme efektívne upraviť pohyblivosť pacienta a zlepšiť aj jeho psychický stav. Liek sa podáva pomocou špeciálnej prenosnej pumpy, pričom sa aplikuje priamo do tenkého čreva (dvanástnika alebo hornej časti jejuna - lačníka), do ktorého je zavedená jejunálna sonda. Táto sonda má vonkajšiu a vnútornú črevnú trubicu. Pacient podstupuje krátkodobý chirurgický zákrok, pri ktorom je mu vytvorený priamy vývod zo žalúdka, cez ktorý sa zavádza do lačníka. V prípade potreby sa tento vývod zo žalúdka môže podávať aj náhradná výživa. Pretože infúzia lieku je nepretržitá, pacienti nosia počas dňa pumpu so sebou napríklad v „ľadvinke“, v ktorej je pumpa dômyselne skrytá. Pred začatím samotnej liečby každý pacient prechádza tzv. skúšobnou fázou, kedy sa liek sondou do čreva podáva cez nos. Táto fáza trvá zvyčajne 5–7 dní. Počas tejto fázy sa pacientovi určí presná dávka lieku, kontroluje sa priebeh jeho ochorenia a hodnotí sa zlepšenie jeho zdravotného stavu. Pacient počas tejto fázy môže subjektívne zhodnotiť zmenu a zlepšenia, ktoré mu priniesla táto nová liečba, zároveň mu to dáva čas na rozhodnutie pre už spomínanú trvalú liečbu.
V súčasnosti sa využívajú aj chirurgické zákroky, a to hlavne u pacientov, u ktorých nie je možné chorobné zmeny hybnosti dostatočne zvládnuť liekmi, ale zároveň sú v dobrej fyzickej a psychickej kondícii.
Pri týchto operačných zákrokoch sa ovplyvňuje činnosť mozgových nervových centier tým, že sa buď odstránia, alebo stimulujú. K procedúram, ktoré sa v súčasnosti najčastejšie používajú, patrí tzv. hlboká mozgová stimulácia a deštrukcia malej skupiny buniek v časti mozgu nazývanej talamus, alebo vnútornej časti mozgu, tzv. globus pallidus.
Hlboká mozgová stimulácia je technika, ktorej podstatou je stimulovanie príslušného mozgového centra pomocou zavedenej elektródy nizkovoltážnym elektrickým signálom. Pacient je počas tejto operácie pri vedomí, nakoľko je potrebná jeho aktívna spolupráca pri testovaní zavedených elektród. Elektróda je prepojená káblom s neurostimulátorom, ktorý je umiestnený pod kožou.