Parkinson.sk

Vedkyňa Fričová: Pri Parkinsonovej chorobe zohráva veľkú úlohu prostredie

Venuje sa neurobiológii a pracovala aj na prestížnej výskumnej klinike Mayo Clinic v USA. Z Floridy sa však vrátila naspäť na Slovensko a vlastných pipiet na výskum sa dočkala až rok a pol po získaní grantu. DOMINIKA FRIČOVÁ je vedkyňou na svetovej úrovni a pracuje na výskume liečby Parkinsonovej choroby.

Dominika Fričová vyštudovala medicínu a biochémiu na Univerzite Komenského v Bratislave, v roku 2020 sa stala víťazkou L’Oréal-UNESCO Pre ženy vo vede v kategórii Vedkyňa od 36 do 45 rokov, vo voľnom čase sa venuje hudbe, v roku 2019 vydala svoj prvý album O poliach a snehu.

Pipety ste dostali až po roku a pol. Ako sa to môže stať? Veď to je predsa úplne základná vec, nie?

Áno, je to základná vec. Aby som bola úplne úprimná, na Slovensko som sa vracala s tým, že som nemala zabezpečené financovanie vedy, čo je, samozrejme, základný predpoklad, aby sa veda dala vôbec nejakým spôsobom robiť. Rozhodla som sa však vrátiť a skúsiť to aj napriek tomu. Chcem ukázať, že podpora sa dá získať aj vtedy, keď je už človek tu a popritom poukazovať na jednotlivé problémy, ktoré navrátilec pri tom má.

Prvý rok po návrate som urgentnú potrebu pipiet až tak veľmi nepociťovala, pretože som sa venovala písaniu grantov a najmä zháňaniu peňazí. Medzičasom mi však začali chodiť študentky a pipety sme si požičiavali z vedľajších labákov. Až keď som získala slovenský grant, za ktorý som veľmi vďačná, otvorila sa možnosť kúpiť si pipety a konečne už mám svoje vlastné.

Juraj Hipš v súvislosti s vaším príbehom povedal, že špičkoví vedci nám utečú do zahraničia a Slovensku budú stále vládnuť tí, ktorí si ukradli tituly v Skalici, keďže oni pipety nikdy potrebovať nebudú. Súhlasíte, že aj to je jeden z hlavných dôvodov, prečo kvalitní vedci a vedkyne zo Slovenska idú radšej do zahraničia?

Myslím si, že už tie pipety sú strašný extrém a aj to, že som o tom otvorene hovorila.

Treba o tom takto hovoriť, aby sa to menilo. Naozaj treba poukazovať na to, akými problémami si prechádzam, aby sme systém zlepšili a aby sa slovenskí vedci vracali naspäť na Slovensko.

Na mojom pracovisku neboli veľmi radi, keď som o tejto téme otvorene hovorila. Nie je to však problém iba môjho pracoviska. Chcem tým povedať, že pracovisko "trpí", ak má človeka, ktorý o stave otvorene rozpráva. Snažím sa to hovoriť práve pre to, aby sa veci zmenili aj na systémovej úrovni.

Nie je to teda iba problém Slovenskej akadémie vied (SAV), ale celého Slovenska?

Myslím si, že áno. Nie som namyslený človek, ale naozaj mám pocit, že si ma to prostredie veľmi necení.

Prejavuje sa to najmä tým, že mi nedáva priestor, aby som sa plne realizovala. Cítim v sebe potenciál oveľa väčšej realizácie, vzhľadom na to, aký priestor momentálne dostávam.

V jednom rozhovore ste na otázku, prečo ste sa vrátili, povedali, že ste chceli pomôcť slovenskej vede a ako druhý dôvod ste uviedli, že ste finančne zabezpečená a nemuseli ste sa obávať o to, či vás príjem v slovenskej vede uživí. Chápem to správne, že ak by ste mali vyžiť len z peňazí, ktoré by vám platili napríklad v SAV, tak ostanete radšej v zahraničí?

Chápete to veľmi správne. Musím povedať, že na vedca mám podľa môjho názoru aj napriek tomu, že mi na výplate nezáleží, nadštandardný plat.

Po tom, ako som dostala grant, mi samotný grant ešte dokonca dáva nejaké o trochu väčšie peniaze na výplatu. Ide o grant SASPRO a momentálne beží niekoľko ďalších kôl.

Spomínam ho najmä preto, že ide o jedinečnú šancu, ako na Slovensko prilákať ľudí zo zahraničia. Ak by som išla podľa štandardných tabuľkových platov, bolo by to veľmi ťažké. Keď je človek sám, ako napríklad ja, je, myslím si, veľmi ťažké vyžiť z takejto jednej výplaty.

Minulý týždeň sme tu mali vedca Michala Valka, ktorý pracuje na umelej inteligencii v Deep Mind vo Francúzsku. Hovoril, že sa domov nevráti, pretože by tu nemohol robiť vedu, keďže umelá inteligencia je vlastne špecifická práve preto, že potrebuje vymieňať si informácie so svetovými vedcami. Navyše hovoril, že vo Francúzsku už má doživotnú pozíciu profesora a vedca. Čo by sa malo zmeniť, aby sme dokázali vedcov prilákať späť? Aké by mali byť tie kľúčové veci?

Nie je to určite iba o plate. Sú to najmä peniaze investované do samotného výskumu. Stále cítim, že nemám dosť peňazí na to, čo by som chcela robiť, a práve tam pociťujem, že sa preto nemôžem realizovať tak, ako by som chcela.

Skúste to vysvetliť niekomu, kto vôbec nevie, ako vlastne taký výskum v praxi vyzerá. Kupujete si nejaký materiál, predpokladám techniku. Pomohol by vám nejaký štátny grant, ktorý by vám prispel na výskum a materiálne veci?

Toto je jednou z vecí, ktorá na Slovensku veľmi chýba. Čo sa týka návratových štipendií, existuje schéma, ktorá vznikla v roku 2015.

Stále visí na stránke ministerstva školstva a dozviete sa v nej, že návrat odborníkov je veľmi dôležitý, ale o schéme tam nič napísané nie je. Dokonca by som si dovolila tvrdiť, že tá schéma je absolútne nefunkčná.

Môžeme hovoriť o tom, že slovenskí vedci sa nevracajú, ale druhá vec je, že oni nemajú absolútne žiadnu možnosť podpory, aby sa vrátiť mohli. Čo sa týka peňazí, málo ľudí si vie predstaviť, aké nákladné je zariadiť si základné laboratórium. Dvadsaťtisíc eur sa minie naozaj iba na najzákladnejšie veci.

Na začiatok by naozaj veľmi pomohlo, ak by človek dostal solídny štartovací balík, aby mohol začať robiť a nie stráviť rok písaním rôznych grantov ako napríklad ja, aby som vôbec základné peniaze získala.

Transformuje sa to teda na to, že robíte papierovačky, aby ste vôbec mohli robiť základný výskum?

Nie je to úplne o papierovačkách. Baví ma aj písať granty. Je to veľmi kreatívna činnosť, kde človek rozmýšľa nad tým, čo všetko sa už vie a ako by sme sa mohli dopracovať k tomu, čo sa nevie.

Ako sa majú ženy v slovenskej vede?

Neviem, ako sa majú iné ženy, ale majú to asi celkom ťažké. Môžem povedať iba za seba, že nevnímam nejaký "boj" s mužmi, ale keď sa človek pozrie na zloženie kolektívov a ženy na vedúcich pozíciách, je ich tam veľmi málo.

Pýtam sa aj preto, že nedávno sa odovzdávalo ESET Science Award. Je to naozaj pekná a dôležitá akcia, ale pôsobí dosť mužsky. Keď sa človek pozrie na laureátov, je tam veľká prevaha mužov. Súvisí to s tým, že vo vede je prevaha mužov, ale postupne sa to mení? Prichádza dnes viac mladých vedkýň alebo ich odrádza prostredie?

Naozaj to neviem úplne posúdiť, ale snažím sa vychovávať aj svoje študentky a budovať tak možno ďalšiu generáciu.

Keď hovorím o tom, že sa snažím poukazovať na rôzne problémy, jedným z nich je aj to, že ženy naozaj nemajú podporu. Myslím si, že už len taká základná vec ako napríklad škôlka v rámci SAV by veľmi pomohla ženám, aby sa mohli venovať aj rodine a zároveň robiť vedu.

Ako blízko sme k liečbe Parkinsonovej choroby?

Nemyslím si, že sme úplne blízko, pretože príčina Parkinsonovej choroby sa ešte stále nepozná, ale pracujeme na tom.

Rovnako ako pri všetkých možných ochoreniach, tak aj toto je spôsobené rôznymi faktormi a nedá sa naozaj povedať, že je to práve táto jediná vec. To robí výskum zložitejším. Mňa fascinuje, ako to ochorenie vzniká.

Keď prídeme na príčinu, môžeme riešiť, ako môžeme ochorenie liečiť. Existujú rôzne smery, akými sa jednotlivé výskumné skupiny uberajú, a uvidíme, ktorá z toho bude víťazná v zmysle, že pokryje najväčšie spektrum pacientov s Parkinsonovou chorobou.

 Je to spôsobené genetickou mutáciou? Mám si to predstaviť tak, že je to v génoch a vy skúmate, ako to vzniká a ako sa to stane?

Dosť malá časť Parkinsonovej choroby je jednoznačne spôsobená práve mutáciou v génoch, ale majorita vlastne z toho celého predpokladá, že je tam aj nejaký geneticky podklad. Zrejme ide o genetický podklad na úrovni viacerých génov.

Musíme mať akoby kombinácie tých mutácií a zároveň je tam veľká úloha prostredia. Možno to znie ako klišé, ale naozaj sa ukazuje, že pri Parkinsonovej chorobe zohráva obrovskú úlohu práve prostredie, v ktorom človek pôsobí, či už je to rôzna úloha toxínov, pesticídov a podobne.

Existujú príbehy identických dvojičiek, ktoré vyrastali v rôznych prostrediach. Majú oni stále rovnaké DNA alebo prostredie, v ktorom vyrastali, mení to DNA a genetiku?

Genetiku nie, ale to, ako sa gény potom prejavia. Čiže, nie je to na úrovni DNA, ale skôr na úrovni už ďalšej takzvanej expresie, čiže prejavu génov, a to už na úrovni napríklad proteínov. Hovorí sa, že genetika nabíja tú zbraň, ale spúšťačom je prostredie.

Pri prezeraní vašich sociálnych sietí som si všimla, že ste si dali zmraziť vajíčka. Vyjadrili ste sa k tomu, že my ženy v mnohých krokoch vieme prevziať kontrolu nad tým, ako chceme, aby náš život vyzeral. Obzvlášť, keď sledujete súčasné dianie na Slovensku. Chápem správne, že to bola narážka na diskusiu o interrupciách?

Bol to jeden z motívov, prečo o tom hovorím.

Upozornili ste aj na to, že na Slovensku žena nemôže ísť na oplodnenie darcu. Vidíte prepojenie týchto tém okolo ženských práv a možností? Je to niečo, čo súvisí aj s aktuálnou diskusiou o interrupciách?

Keď som si dávala zmrazovať vajíčka, mala som tridsaťsedem rokov. Na Slovensku platí legislatíva, že vajíčka môžu byť oplodnené do veku ženy 49 rokov. Už vtedy som si hovorila, že ešte stále mám tých dvanásť rokov, a teda neplánujem byť tehotná v päťdesiatke. Mám však dvanásť rokov na to, aby sa legislatíva ešte stále zmenila aj v tej možnosti, že by som si predsa len mohla zobrať spermie zo spermobanky a mohla by som mať dieťa aj sama.

Keď sledujem reštrikcie týkajúce sa interrupcií, vnímam to ako obrovský krok dozadu oproti svetu.

Nie je riešením, že by ste išli do zahraničia?

 Je to jedno z riešení, v rámci ktorého by som znovu vlastne musela podstúpiť zmrazenie alebo teda odobratie vajíčok. Myslím si, že existujú nejaké výnimky, keď sa to dá do niektorých štátov preniesť, ale neviem úplne presne. Myslím si, že by bolo asi oveľa jednoduchšie si ich dať zmraziť znovu.

Boli ste jednou zo zdravotníkov, ktorí testovali počas celoplošného testovania. V jednom príspevku ste napísali, že v USA sa hovorí "thank you for your service", kým tu ľudia ani nepozdravia. Myslíš si, že na Slovensku to je také, že sú všetci akoby namosúrení?

Neviem, z čoho to pochádza, ale je to pravda. Pre mňa to bol obrovský kontrast po návrate z Ameriky.

Žila som na Floride, kde je krásne počasie, všetci sú usmiati a ľudia sú prirodzene milí. Toto bola asi najhoršia časť návratu, že tu ľudia prirodzene milí nie sú a naozaj neviem, čím to je, ale stretávam sa s tým aj v práci, aj vo všetkých iných rovinách.

 Je to zaujímavý pohľad. Keď človek žije na Slovensku, asi to tak nevidí, no potom získa odstup a zistí, že sa navzájom nemáme veľmi radi.

Ľudia v Amerike majú tiež "benefit of the doubt", čo vlastne znamená, že nevieš, čo ten človek prežíva, a tak ho nebudeš súdiť. Tu mám pocit, že my máme opak tohto a ako keby automaticky predpokladáme, že človek je najhoršia možnosť seba samého.

Existuje nejaké vysvetlenie, prečo Slováci majú taký problém nosiť rúško pod nosom a nie na nose, alebo že sa nejdú očkovať?

Nevidím to úplne ako problém Slovenska. Florida je vlastne v tomto takmer ako Slovensko. Ani tam nedodržiavajú pravidlá a majú tam guvernéra, ktorý otvorene kritizuje napríklad nosenie rúšok v školách a podobne. Toto by som nehádzala úplne na Slovákov, že je to iba naša vina.

U nás je to však ešte znásobené aj tou nedôverou, vidíme aj útoky na vedcov. Profesor Vladimír Krčméry hovorí, že na ulici naňho niekto vytiahol zbraň. To je už dosť intenzívny stupeň nejakého hejtu a nenávisti. Máte nejaký tip, ako sa z tohto celého dostať?

Myslím si, že keď sa rozprávame o rôznych zmenách, či už sa týkajú napríklad vedy, začínajú sa od vzdelania ľudí a od toho, že ako veľmi naša bežná spoločnosť vníma vedu ako dôležitú. Tiež si myslím, že covid naozaj krásne ukázal, aká je veda dôležitá a že nás relatívne rýchlo vedela vyhrabať z takých problémov, ako je pandémia, práve vďaka vakcíne.

Na Slovensku nám podľa mňa chýba vnímanie dôležitosti vedy. Nevidíme, čo vyprodukovali slovenskí vedci a chýba nám akoby ten bezprostredný kontakt s výsledkami. Ľudia by mali vnímať dôležitosť vedy cez to, že sú k tomu vedení.

Neoľutovali ste, že ste sa vrátili naspäť?

 Je to veľmi ťažké, ale naozaj som vedela, do čoho idem a ešte zatiaľ to nevzdávam a budem sa snažiť. Najsvetlejší bod mojej práce sú moji študenti a ak nevidím efekt v ničom inom, tak dúfam, že aspoň im nejako pomáham v tom, aby mali iné videnie vedy na Slovensku a toho, ako sa to dá robiť.

[Sme.sk, 08/11/2021; https://domov.sme.sk/c/22778834/vedkyna-dominika-fricova-pricina-parkinsonovej-choroby-je-stale-neznama.html]