Liečba
Diagnostika
Diagnostika Parkinsonovej choroby zahŕňa kombináciu lekárskeho vyšetrenia, každodenných pozorovaní a možných testov. Lekár sa spýta pacienta na príznaky a anamnézu a vykoná fyzikálne vyšetrenie. Každodenné pozorovania, napríklad sledovanie pohybov pacienta, môžu pomôcť potvrdiť diagnózu. Magnetická rezonancia mozgu pomáha odlíšiť ochorenie od iných stavov, ktoré by ho mohli pripomínať. Na potvrdenie poruchy dopamínového prenosu sa využíva metodika nukleárnej medicíny – DaTScan.
Diagnóza sa stanovuje na základe kombinácie výsledkov vyšetrení a pozorovaní. Stanovenie diagnózy Parkinsonovej choroby nie je zvyčajne jednoduché a býva založené na podrobných údajoch o charaktere a priebehu ťažkostí pacienta (anamnéza) a dôkladnom klinickom vyšetrení.
V úvode niekedy môžu byť prítomné niektoré varovné príznaky, ktoré si možno pomýliť s inými chorobnými stavmi, napríklad so syndrómom zamrznutého ramena (bolesť, brnenie, znecitlivenie alebo slabosť v ramene, ruke alebo dokonca prstoch), alebo celkovým spomalením a oploštením emotivity (problémy so štítnou žľazou a depresia). Tiež je potrebné poznamenať, že asi jedna tretina pacientov počas celého ochorenia nikdy nemá tras.
Odborné vyšetrenia sú často najlepšie indikované na vyšších pracoviskách, ktoré sa špecializujú na liečbu Parkinsonovej choroby. Žiadny samostatný klinický príznak nie je natoľko jasný, aby sa na jeho základe dala stanoviť diagnóza Parkinsonovej choroby a vylúčiť iné ochorenie. Najpoužívanejšími klinickými metódami na stanovenie diagnózy sú diagnostické kritériá Parkinsonovej choroby podľa odbornej škály (United Kindgom Parkinson's Disease Brain Bank alebo International Parkinson and Movement Disorder Society).
Farmakologická liečba
Parkinsonova choroba je charakterizovaná stratou dopaminergných neurónov. Prísun dopamínu do tela je zabezpečený liekmi s obsahom prekurzora dopamínu ‑ L‑DOPA (levodopa). L‑DOPA sa z čreva ďalej transportuje a v mozgu sa premieňa na dopamín.11 Jednou z možností liečby je podávanie skupiny liekov – agonistov dopamínových receptorov, ktoré sa vylučujú pomalšie ako L‑DOPA. Lieky z tejto skupiny výrazne znižujú nástup pohybových komplikácií, ako je striedanie stavov dobrej a zlej hybnosti. Pacienti môžu byť liečení dopamínovými agonistami aj niekoľko rokov, čo sa využíva najmä u mladších pacientov. V pokročilom štádiu Parkinsonovej choroby môžu tieto liečivá v kombinácii s ďalšími predlžovať stav „ON“ (dobrá hybnosť) a skracovať stav „OFF“ (zlá hybnosť). Ďalšou skupinou sú lieky, ktoré znižujú odbúravanie dopamínu a L‑DOPA v mozgu.
Pokročilé štádium Parkinsonovej choroby nastupuje väčšinou po 7 – 10 rokoch trvania ochorenia. Pacienti trpia výraznými pohybovými výkyvmi, mimovoľnými pohybmi a zlyhaním účinnosti perorálnej liečby.
Antiparkinsoniká sa vstrebávajú v tenkom čreve a väčšinou sa podávajú vo forme tabliet. V pokročilých štádiách Parkinsonovej choroby však môže liečba tabletami strácať svoju účinnosť. Pacienti často zažívajú výrazné kolísanie hladín lieku v krvi, čo je ovplyvnené aj nerovnomerným vyprázdňovaním žalúdka.
Tieto fluktuácie sa prejavujú náhlymi zmenami hybnosti, pričom dochádza k striedaniu stavov stuhnutia (rigidita) a nekontrolovaných pohybov (dyskinéz). Výrazné výkyvy hladín prekurzora dopamínu v krvi môžu zároveň negatívne ovplyvniť psychický stav pacienta.
V takýchto prípadoch je vhodné zvážiť pokročilé možnosti liečby. Lekár môže pacientovi odporučiť hlbokú mozgovú stimuláciu alebo kontinuálne podávanie antiparkinsonika pomocou prenosnej pumpy – buď priamo do tenkého čreva, alebo podkožne, čo je menej invazívna metóda.
Pred každým liečebným postupom pacient absolvuje medicínske vyšetrenia a testy, aby sa spolu s lekárom mohli rozhodnúť pre najvhodnejšiu liečbu. Jednotlivé terapeutické prístupy pri pokročilom štádiu Parkinsonovej choroby sa využívajú vo špecializovaných pracoviskách na liečbu Parkinsonovej choroby.
Nefarmakologická liečba
Parkinsonova choroba prináša pacientom v priebehu rozvoja množstvo problémov a obmedzení. Miera ťažkostí nemusí byť vždy odrazom jednotlivých príznakov, závisí od odhodlania a vôle pacienta, jeho povahy a od spôsobu prijatia svojej choroby. Naučiť sa s chorobou žiť a bojovať proti telesným a duševným ťažkostiam je rovnako dôležité ako farmakologická liečba. Neoddeliteľnou súčasťou je fakt, že obmedzený je nielen pacient, ale aj jeho blízki, ktorí s ním žijú.
Dôležité je od začiatku ochorenia vykonávať pohybovú aktivitu. Niektoré štúdie naznačujú, že práve aktívna pohybová aktivita môže spomaľovať progresiu ochorenia. Konkrétna pohybová aktivita a jej zameranie sú v každom štádiu ochorenia iné. Pacientov, ktorí vykonávali pohybové aktivity ešte pred samotným ochorením, je dôležité v týchto aktivitách aj ďalej podporovať. Tiež je veľmi dôležité vyvážené stravovanie a dostatočný prísun vitamínov a tekutín.
Do všetkých cvičení zaraďujeme aj aktivity denného života. Cvičenia musia byť kratšie, účinné a nesmú pacienta vyčerpávať, aby mal záujem pravidelne cvičiť. Vhodné sú švihové cvičenia, ktoré uvoľňujú svaly a kĺby, autogénny tréning a celková masáž, masáž šije a chrbta, ktorá podporuje svalovú relaxáciu a súčasne zlepšuje krvný obeh.
Dýchacie cvičenia sú nevyhnutnou súčasťou rehabilitácie, pretože pacient často dýcha krátko a povrchne. Počas nácviku chôdze nútime pacienta postupne predlžovať kroky, kolená dvíhať vyššie, pohybovať aj hornými končatinami a chodiť s vystretým chrbtom. V špecializovaných pracoviskách na liečbu Parkinsonovej choroby lekár odporučí pacientovi vhodné cvičenia.
